Ulica s prvou pizzou v meste
Špitálska ulica je zmenená miestami na nepoznanie. Ako vyzerala KEDYSI a ako DNES? Vidno to v knihe Premeny Bratislavy, ktorá je dielom fotografov Antona Šmotláka a Ľubomíra Deáka, spoločne so spisovateľom Jánom Lacikom. Knihu uviedol symbolicky do života známy moderátor a zabávač Richard Vrablec. Aj vďaka nim sa teraz môžeme pozrieť na premeny ikonickej ulice Bratislavy a sledovať, ako ju zmenil čas.
Príbeh dvoch levov
Budova Policajného riaditeľstva, skôr známa ako budova „U dvoch levov,“ bola postavená roku 1925 českým architektom F. Krupkom ako moderná železobetónová architektúra na mieste niekdajšej prízemnej stavby, ktorú zaznamenala dobová pohľadnica zo zbierky Júliusa Cmoreja. Figúry levov so znakom Slovenska boli voľnou úpravou vtedajšieho štátneho znaku ČSR. Rovnaká budova stojí pritom podľa denníka SME aj francúzskom Lyone.
Bratislavská stavba je významným dielom, ktoré však v minulosti vnímali mnohí negatívne. “Som sa tam nachodil za socíku, ŠTB pracovalo na plné obrátky! Už nikdy viac!,” napísal Viktor, fanúšik Bratislavy a jej premien. Miroslav doplnil, že miesto má za sebou veľa životných príbehov.
Pamätáte si ešte na Kryštal bar?
Pôvodný objekt na rohu Špitálskej a Mariánskej ulice skrýval dlhé roky ateliér fotografa Karola Körpera, ktorý je aj autorom záberu zo zbierky Júliusa Cmoreja. Ako si prečítame z vývesného štítu, v kaviarni Republique ponúkali teplé a studené jedlá a špeciálne guľáše.
Už v novej budove bol na rohu vchod do známeho Kryštal baru. Aj ten si získal Bratislavčanov svojou ponukou. “V Kryštál bare ráno o tretej fazuľová polievka so smotanou nás potešila,” spomína si skupine priateľov Bratislavy a jej premien Peter.
Ničivý požiar v roku 1879
Premeny Bratislavy upriamujú pozornosť na osudový deň. Dňa 17. augusta 1879 vypukol požiar, ktorý zničil strechu a vežu kostola sv. Alžbety a čiastočne aj nemocničnú budovu. Rekonštrukcia a oprava trvala pomerne dlho, kostol a nemocnicu zrekonštruovali až roku 1893 a vežu kostola opravili roku 1901.
Vpravo od kostola ešte nie je vyústenie Hollého ulice. Na tomto mieste bol cintorín patriaci kostolu ku sv. Alžbety. Vedľa duchovného stánku stál dom Johanna Leviusa ml. s nápisom Lebzelter und Wachszieher. Ako uviedla Viera Némethová, “bol výrobca vosku, perníkov, slivkového muštu a iných dobrôt,” pozemok pod Holého ulicou vraj patrí jeho rodine dodnes.
Boli tam kasárne aj prvá pizza!
Premeny Bratislavy prinášajú historický text k budove na fotografii vľavo, od T. Ortvaya z roku 1905. “Poniže, oproti Mariánskej ulici, sa ťahá pozdĺž ulice dlhé priečelie kasární, ľudovo nazývaných Špitálska kasáreň (Spitalkaserne, Ispotály-kaszárnya). Spolu s pozemkom zaberajú rozlohu 29 857 štvorcových siah.
Stoja na mieste niekdajšej záhrady palatína grófa Františka Wesselényiho. V 17. storočí táto takzvaná rolovská záhrada bola vlastníctvom rodiny Wielandtovcov, v roku 1654 ju získali za 6 150 zlatých jezuiti, ale pre odpor mesta ju nemohli mať oficiálne v držbe, hoci ju už užívali. Palatín František Wesselényi vyriešil spor takým spôsobom, že záhradu zhabal pre seba a prinútil jezuitov, aby sa za 1 900 zlatých zriekli svojho vlastníckeho práva v jeho prospech.
Pôvodne tu chcel ostrihomský arcibiskup Juraj Szelepcsényi usadiť karmelitánov a zanechal na ten účel 90 000 zlatých. Arcibiskup gróf Juraj Széchényi by tu zase bol rád založil sirotinec. Saské knieža Kristián August ako ostrihomský arcibiskup tu však založil v roku 1720 chudobinec a lazaret a v roku 1723 zverili správu nad nimi krížovníckemu rádu, ktorý sa nedávno usadil v meste.
Prvým správcom (commendatorom) ustanovizne bol František Götzel, arcibiskupov cirkevný poradca a zároveň budínsky prepošt sv. Žigmunda. V roku 1744 začal arcibiskup gróf Imrich Esterházy pristavovať k budove skvostný mramorový kostol, ale stavbu prerušila jeho náhla smrť a krížovnícky rád sa presťahoval do Budína. Dnes sú v budove kasárne spoločného cisárskeho a kráľovského vojska,” uviedol dobový text.
Po roku 1918 sídlil v budove 23. a neskôr 39. peší pluk Československej armády. Za Česko – Slovenskej republiky bola známa ako Svätoplukova kasáreň. Stavbu asanovali v roku 1973.
Kedysi škola so športoviskom
V budove bývalých kasárni bolo stavebne učilište chlapčenské s internátom v odbore murár. Spomína v skupine fanúšikov Bratislavy a jej premien Viera Némethová, ktorá dodáva, že “veľký dvor siahal až na Cintorinsku ulicu, na konci buzerplacu bolo škvárové futbalové ihrisko, hrala sa tam nižšia súťaž Dornkapla-Feriba a iné štvrte, KDPečko za fotografiu Bardotky, starší si pamätajú fotbalový klub Pozemné stavby,” uviedla.
Prvá pizzeria v meste
V zelenom dome na zábere vyššie vpravo sídlila ešte za totality prvá pizzeria v Bratislave. “Stáli sa až vonku pred vchodom fronty na stôl,” napísala Zuzana, pričom jedlo podľa nej za veľa nestálo. Tamojšiu pizzu prirovnala k spuchline, ktorá bola doplnená syrom, alebo hráškom. Naopak, Paulovi chutilo, “pizza to bola síce iná, ale bola dobrá, niečo ako slaný koláč,” uviedol.
Deti ich vedeli nachytať!
Viacerí si spomínajú na niekdajší život v oblasti. Ľudovít býval v rokoch 1968-1972 na Špitálskej na internáte. V tom čase sa ulica volala Čsl. Armády. Dušan žil hneď nad poľovníckou reštauráciou. Jozef má za sebou prežité roky Holého a Juraj býval vedľa učňovského holičstva.
Viera si spomína, že kapela The Players skúšala počas pekných dní na streche domu. V zime ponúkla zázemie pivnica v žehliarni. Štvrť bola dejiskom aj detských huncútstiev. Juraj napísal, že ako deti nastražili na chodník pohodenú peňaženku a keď sa ktosi po ňu zohol, zatiahli šnúrku spod brány. Korisť nálezcovi tak ušla rovno pred očami.
Koloniál Srb
Moritz Sprinzl mal na Špitálskej stavebný podnik a parnú pílu. Koncom 20. rokov 20. storočia pôvodnú zástavbu nahradil blok obytných domov, dielo architekta Juraja Chorváta. Už v tejto novostavbe sa nachádzal aj Koloniál Srb, obchod s potravinárskym tovarom. Obchodník a vďační zákazníci si radi zapózovali fotografovi. Premeny Bratislavy si všímajú, že len učeň vpravo sa držal trocha bokom.
Pamätník Boris si vybavuje, že za prvej republiky bývali na mieste policajti. Eva využívala tamojšie potraviny 60. – 70. rokoch, keď nakupovala jedlo na raňajky. Medzi zákazníčkami prevádzky bola aj Mária, keďže pracovala na Duklianskej, mala to blízko. “Kupovali sme si tam zemiakový cukor,” dodáva Jaroslav.
Spomínajte s knihou Premeny Bratislavy
Za zrodom knihy Premeny Bratislavy je nadšenie aj zvedavosť. Fotografa Ľubomíra Deáka už v detstve chytili staré zábery mesta za srdce a zaujímalo ho, ako tie isté oblasti vyzerajú dnes. Postupne ich začal dokumentovať, aj s pomocou starých máp a dobových dokumentov. “Bola a stále je to pre mňa veľká výzva a stal sa z toho môj koníček,” hovorí fotograf. Inšpiráciou Ľubomíra Deáka je niekdajší fotograf Anton Šmotlák. Príprava spomienky na jeho 100. výročie narodenia, spojila umelca so synom legendy. Spolu s Antonom Šmotlákom mladším tak zostavili súbor starých a nových fotiek tých istých miest. Pri pohľade na výsledok sa môže doslova zatajiť dych.
Kniha Premeny Bratislavy ponúka na 168. stranách 80 historických a 80 súčasných záberov z metropoly aj s odborným popisom. Spojenie kvalitných obrázkov a sprievodného textu dáva šancu na zamyslenie sa o bratislavskom genius loci, teda o čare mestských lokalít, no i o tom, či uplynulé roky prispeli k skrášleniu mesta, alebo budú potrebovať ešte nejaký čas navyše.
(Zdroj: Premeny Bratislavy, Richard Vrablec, SME, Rádio SiTy)
