AKÉ ZVUKY NESMÚ CHÝBAŤ V TRADIČNOM FOLKLÓRE TOHTO KONTINENTU
Folklór je neoddeliteľnou súčasťou kultúrnej identity každého národa. Tradičné zvuky, hudobné nástroje a rytmy rozprávajú príbehy minulosti a udržujú živé dedičstvo predkov. V tomto článku sa pozrieme na to, aké zvuky sú charakteristické pre folklór Latinskej Ameriky – regiónu plného vášne, rytmu a fascinujúcich tradícií.
O tieto zaujímavé poznatky sa s nami podelí Michal Hertlík, skúsený cestovateľ a milovník Latinskej Ameriky.
Michal Hertlík je človek, ktorý zasvätil svoj život objavovaniu a dokumentovaniu kultúr po celom svete. Ako cestovateľ, fotograf, dobrodruh, dokumentarista, španielčinár, sprievodca, zberateľ a prednášajúci prináša autentické zážitky a poznatky priamo z terénu. Jeho vášeň pre Latinskú Ameriku ho priviedla do najodľahlejších kútov kontinentu, kde sa stretol s pôvodnými obyvateľmi, spoznal ich hudbu a zaznamenal jedinečné zvuky, ktoré formujú miestny folklór.
V nasledujúcich riadkoch sa ponoríme do zvukov a hudby, ktoré robia latinskoamerický folklór takým jedinečným a nezameniteľným.
EKVÁDOR – ESMERALDAS – MARIMBA
Esmeraldas je najfarebnejšia provincia Ekvádoru. Nielen doslovne samotnými farbami, ale aj farbou pleti tamojších miestnych ľudí. Práve táto provincia je domovom afro-ekvádorského obyvateľstva. Je to najsevernejšia provincia ležiaca na severozápade krajiny, obmývaná Tichým oceánom zo západu a susediaca s Kolumbiou zo severu. Hlavným mestom provincie Esmeraldas je mesto s rovnomenným názvom Esmeraldas. Je to epicentrum populácie afro-ekvádorského národa a s trochou šťastia nájdete na ulici očarujúce marimby a tanečné predstavenia. Marimba je totižto symbol miestnej afro-komunity. Je to perkusívny hudobný nástroj pozostávajúci zo súboru drevených tyčí, ktoré sa udierajú gumenými paličkami a vznikajú z toho nádherné tóny. Slovom marimba sa označuje aj tradičný esmeraldský ženský folklórny kroj hrajúci všetkými dúhovými farbami, ktorý si obliekajú miestne ženy na tradičné slávnosti. Kultúrne centrum mesta vyzdvihuje rôzne pôvodné indiánske kultúry, ktoré predchádzali španielskej koloniálnej ére, ako aj príležitostné koncerty s afro-ekvádorskými rytmami. Rovnako ako africké tradície zachované v brazílskom Palmares zrodili sambu a batucadu, aj Esmeraldas má svoju tradičnú hudbu, ktorá sa nazýva currulao. Tento rytmický štýl kombinuje bubny a marimby a obvykle ho sprevádzajú krútiace sa boky tanečníkov, ktorí sú schopní nimi triasť celé hodiny aj napriek vyčerpávajúcej rovníkovej horúčave.
(FOTO: Archív – Michal Hertlík)
PANAMA – GUARARÉ – MEJORANA
Národný Festival de la Mejorana je najdôležitejšou folklórnou udalosťou Panamskej republiky. Ide o najväčší, najznámejší, najpopulárnejší, najpočetnejší a najtradičnejší festival v krajine. Keď príde september, stovky delegácií z celej krajiny sa oslavne oblečú a pripravia, aby sa zúčastnili Festivalu de la Mejorana v mestečku Guararé, nachádzajúcom sa v provincii Los Santos, približne 280 km od hlavného mesta Panama City. Je to slávnosť, na ktorej folklórne súbory a tanečné zoskupenia z celej krajiny predvádzajú ukážky svojich tancov a hudobných vystúpení v podaní miestnych hudobníkov a tanečníkov. Festival de la Mejorana nesie vo svojom názve slovo mejorana. Mejorana je názov strunového hudobného nástroja, ktorý je typický pre panamský folklór. Je vyrezávaný z jedného kusu dreva, väčšinou cédrového, alebo zo suchých vlákien rastliny bejuco a je tvarovaný ako malá gitara s piatimi strunami. Mejorana je gitare veľmi podobná, avšak je o niečo menšia a s kratším krkom, čo je kvôli vzťahu k barokovej gitare, ktorá bola do Panamy prinesená z Európy. Prvýkrát sa objavila v meste La Mesa v provincii Veraguas, ale v súčasnosti je už populárna v celej centrálnej časti krajiny, teda v provinciách Veraguas, Herrera a Los Santos. Ide o najreprezentatívnejší hudobný nástroj krajiny, na ktorý zvyčajne hrajú len muži. Používa sa v mnohých druhoch panamskej folklórnej hudby, ale najčastejšie v piesňach, ktoré sa samotné nazývajú mejoranas. Sú to romantické balady, ktoré spievajú výlučne muži, buď v súkromí svojich domov pre svoje milované žienky alebo na verejných slávnostiach pre verejnosť. Počas festivalu sa mejorana nedá nevidieť, veď takmer všetci hudobníci ju majú v rukách a predvádzajú na nej naozajstné brilantné umenie. Ľudia vyrábajú aj veľké makety mejorany, ktoré potom pripínajú na vozy, ktoré majú výjazd počas nedeľného najväčšieho sprievodu. Krásny detail v podobe mejorany je prítomný aj na kráľovskej róbe. Kráľovná má na svojej honosnej zlatej korune v jej úplnom strede malú mejoranu pre symboliku tejto slávnosti.
SALVÁDOR – PANCHIMALCO – TOTOKWIT
Územie dnešného Salvádoru bolo v minulosti obývané mnohými indiánskymi kmeňmi, avšak krvavá a násilná história krajiny to zariadila tak, že v súčasnosti už príslušníka indiánskeho kmeňa takmer ani nedokážeme vidieť na vlastné oči. Miesto, kde sa však až dodnes zachovali indiánske tradície spolu s daným obyvateľstvom, nájdeme pár minút cesty južne od hlavného mesta San Salvador v dedinke Panchimalco. Panchimalco v salvádorskom indiánskom jazyku Náhuatl znamená “miesto vlajok a štítov”. Národným hudobným nástrojom Salvádoru je totokwit. Je to dychový nástroj vynájdený v Salvádore, špeciálne tam v Panchimalcu. Podľa príbehu totokwit vznikol záchranou indickej píšťalky z rákosia. Je vyrobený z prútov trstiny. Kvôli zvukom, ktoré vydával, mu dali meno totokwit, čo v jazyku Náhuatl znamená “spev vtákov”. Výroba jedného z týchto nástrojov si vyžaduje približne štyri dni trpezlivej práce, s dekoráciami asi päť dní. Aby ste mohli hrať na tento hudobný nástroj, nepotrebujete poznať noty. Je to ako keby ste počúvali zvuk vtáka a potom ho pískali. Keď fúkate cez náustok, je to ako pískanie zvukov a je to ako rozprávanie bez hlasu. Podľa toho, ako priložíte ruku k hrotu náustku, sa zvuky menia, sú to tlmené slová. Vtáčik dáva nôtu a tak si ho zapískame alebo tak zaspievame. Zvuky sú nekonečné. Môže vydávať vlastné zvuky, či zvuky, ktoré človek pozná.
VENEZUELA – CELÁ KRAJINA – MARACAS Venezuelské hudobné nástroje sú rozmanité a reagujú na rôzne hudobné žánre, čo je výsledkom kultúrneho synkretizmu, ktorý v tomto regióne existoval medzi domorodými Indiánmi, dobyvačnými Španielmi a otrokárskymi Afričanmi. Príchod dobyvateľov inšpiroval vznik sláčikových nástrojov podobných napríklad gitare a husliam, ktoré sa stali ikonami venezuelského folklóru a kultúry, ako napríklad tradičné venezuelské cuatro, čo je malá gitara so štyrmi strunami, podľa čoho nesie aj svoj názov. Cuatro definuje hudbu Venezuely. Na druhej strane africké bubny, ktoré nosili africkí otroci, dali podnet k vynájdeniu rôznych vlastných nástrojov, ktoré sú dnes súčasťou dôležitých kultúrnych tradícií. Vo venezuelskom folklóre existujú aj ďalšie dôležité hudobné nástroje: kreolská harfa, bandola či mandolína, rozličné druhy trstinových píšťal ako carrizos alebo tura, tiple ako ďalší druh gitary, guarura ako nástroj vyrobený z mušle morského slimáka, či v neposlednom rade furruco ako bubon s trstinovou paličkou v strede, ktorá jej stláčaním dnu a von vydáva zvuky podobné base. Mojím najobľúbenejším nástrojom Venezuely sú však maracas. Ide o hrkálky vyrobené zo suchých plodov okrasného stromu taparo. Majú guľovitý tvar a po vyčistení sa dovnútra vložia semená, ktoré môžu byť rôzneho druhu (kukuričné zrná, malé kamienky a pod.). Majú drevenú rukoväť, ktorá vám umožní s nimi triasť a vytvárať typický prenikavý zvuk, ktorý nemôže chýbať azda v žiadnej ľudovej piesni z latinskoamerického kontinentu. Používajú sa v pároch a spolu s harfou a cuatrom je to jeden z najviac frekventovaných nástrojov vo Venezuele, používajúci sa v gajdošských súboroch, slávnostiach a dokonca aj ako súčasť odevu niektorých významných tanečných súborov v krajine. Na venezuelských pláňach sa používajú ako sprievod k harfe a cuatro v súboroch hudobného štýlu joropo. Pochádzajú od indiánskych kmeňov prevažne z Orinoka, ktorí ich používali na obradné účely dávno pred príchodom Španielov, aj keď zvyčajne nie v pároch. Maracas sú skrátka energická bomba!
